Na Slovensku v roku 2020 potrebujeme hrádzu proti oligarchii, autokracii a najmä zmenu

Autor: Jakub Tillinger | 1.11.2019 o 21:48 | (upravené 2.11.2019 o 10:16) Karma článku: 1,89 | Prečítané:  699x

Holokaust, poslušnosť voči autorite, Milgramov experiment, kauza Gorila, nahrávky, oligarchia, privatizačné zlodejiny, zmena, nádej, liberalizmus, Nolanova schéma, etatizmus, budúcnosť, poďakovanie novinárom, zdravý rozum

K napísaniu tohoto blogu som sa dostával posledné dva týždne. Trochu zámerne som ho odkladal, lebo som napísal štyri po sebe v relatívne krátkom časovom slede a zároveň sa na nás v posledných dvoch týždňoch, keď som sa verejne odmlčal, valila jedna informácia za druhou, nahrávka za nahrávkou, kauza za kauzou a v konečnom dôsledku špina za špinou. Nechcel som teda, aby môj ďalší blog zanikal v informáciách a chcel som dať čas sebe, aj čitateľom, aby sme to mohli spracovať, rozanalyzovať a prísť s nejakou pridanou hodnotou.

Stalo sa toho ale tak veľa a na informačný povrch vyplávalo toľko udalostí, že aj ľuďom, ktorí disponujú viacerými informáciami z politického zákulisia, ako som ja, sa rozum zastavil. Za najškandalóznejšiu udalosť možno bezpochyby považovať najskôr zverejnenie nahrávky obžalovaného M.K. – a bývalého generálneho prokurátora D.T., kde tie najšokujúcejšie momenty si môžete vypočuť tu: https://www.youtube.com/watch?v=Uv3NUndKrww, neskôr celú nahrávku Gorily, kde sme si po rokoch vypočuli okrem vzdychania pani D.B. pri akte s pánom J.H. aj čo to o financovaní SDKÚ, SMERU, províziách pri privatizácii štátneho majetku a podobne.

Spravodajský spis Gorila som čítal 2-krát. Prvýkrát hneď po jeho zverejnení na internete a druhýkrát prednedávnom, aby som si niektoré informácie po rokoch pripomenul, netušiac, že sa objaví zvuková nahrávka. Nebol som teda šokovaný z toho, že som počul hlas expremiéra R.F., ktorý roky odbíjal otázky novinárov, či bol v konšpiračnom byte na Vazovovej odpoveďami, že čo je podstatné na tom, či niekde pil alebo nepil kolu, lebo som o jeho pravdivosti nikdy nepochyboval. Nahrávka je tu: https://www.youtube.com/watch?v=02JUTjxaeec. Človek skutočne nemusí byť odborník v oblasti fonológie, aby vedel rozoznať hlas človeka, ktorý sa nám prihovára verejne už od roku 1994, kedy sa stal poslancom NR SR ešte za SDĽ.

V tomto kontexte netreba zabudnúť na odvahu operatívneho analytika pána Holúbeka, ktorý je autorom spisu a bez ktorého by sme sa o týchto špinavostiach nikdy nedozvedeli. Poďakovať treba aj vyšetrovateľom Gorily, pánom GajdošoviKyselicovi, ktorí robili všetko preto, aby dané podozrenia zo spisu prešetrili a vzniesli obvinenia konkrétnym osobám za konkrétne trestné činy, ktoré však končili v šuplíkoch špeciálneho prokurátora Kováčika, ktorý si pridelil dozor nad kauzou Gorila, pretože v rámci prokuratúry žiaľ, neexistuje náhodné prideľovanie spisov a tak monokraticky fungujeme 30 rokov. Je ťažké udržať si v takomto systémovom nastavení vlastnú prokurátorskú integritu, keď vám neustále hrozí telefonát od nadriadenej prokuratúry, ktorá vás usmerňuje čo a ako robiť. O to viac obdivujem všetkých prokurátorov, ktorí si robia svoju prácu najlepšie ako môžu, bez ohľadu na politické tlaky a dlhoročné kolegiálne vzťahy. Rovnako práca vyšetrovateľov, ktorí čelili rôznym disciplinárnym postihom a zastrašovaniam zo strany vtedajšieho policajného prezidenta, prípadne priamo na koberčeku od ministra vnútra tak, ako sme sa to dozvedeli od pána Gajdoša v diskusii pod lampou so Štefanom Hríbom. Reláciu si môžete pozrieť tu:  https://www.youtube.com/watch?v=g0U1EJ9qwn8

Rozum sa mi zastavil až koncom tohoto týždňa, keď sa na internete objavila nahrávka, ktorú zverejnil web investigace.cz, https://www.youtube.com/watch?v=luL_0QJrYFk, kde je vidno umiestňovanie kamery do kancelárie bývalého generálneho prokurátora D.T. osobou M.K., ktorá nenechala bez odozvy už ani terajšieho generálneho prokurátora Jaromíra Čižnára, ktorý mu konečne pozastavil výkon funkcie radového prokurátora na Generálnej prokuratúre. Môžeme sa oprávnene pýtať, či toto už je to peklo, čo nám Jarík, ako ho familiárne volajú takmer všetci právnici a prokurátori sľuboval po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Do všetkých týchto udalostí uplynulých dvoch týždňov, bol zverejnený prieskum verejnej mienky, kde si SMER-SD stále udržuje preferencie na úrovni nad 20% a človek sa tak oprávnene pýta sám seba, či sa pri 85% dostupnosti internetu v slovenských domácnostiach k tomuto elektorátu nedostávajú informácie, zámerne ich ignorujú, vykonali im s prepáčením lobotómiu, aktívne participujú na týchto zlodejstvách a sú súčasťou tejto chobotnice alebo len slepo veria akejsi idey sociálnej demokracie alebo ľavice, pre ktorú nie je alternatíva? Alebo nebodaj stále veria legende o tom, že pán expremiér skutočne dostal náramkové hodinky z limitovanej edície Kurt Klaus prestížnej švajčiarskej hodinárskej firmy IWC Schaffhausen v hodnote 20 000 € ako správny ľavičiar od manželky k viacerým sviatkom, ako nás svojho času presviedčal vtedajší tlačový hovorca vlády Braňo Ondruš v roku 2009?

Je to z môjho pohľadu rovnaký nezmysel ako myslieť si, že expremiér mal z čoho platiť nájom v Bonaparte. Médiami totiž prebehla informácia od správkyne konkurznej podstaty, ktorá prezradila, že R.F. platil odsúdenému L.B. za nájom bytu v komplexe Bonaparte mesačne 2 650 €. Za 12 mesiacov teda stálo bývanie v Bonaparte 31 800 €. Expremiér R.F. získal z verejnej funkcie za minulý rok 28 939 €, paušálne náhrady za minulý rok nemá v priznaní uvedené. Iné príjmy podľa priznania nemal. https://slovensko.hnonline.sk/1967078-majetkove-priznania-politikov-z-ustavnych-cinitelov-zarobil-najviac-kiska

Manželka mu teda z vďačnosti za to, že s ňou v podstate už nežije a údajne mal pomer so štátnou radkyňou Troškovou (mimochodom všetci chválime jeho vkus), o čom si štebotala celá Bratislava a všetci vrátane jeho manželky samozrejme o tom vedeli, prispela na bývanie skoro 3 000 € a chúďa musela platiť aj jedlo a ostatné náklady. Alebo teda pripustime, že R.F. financoval život z úspor. Nechávam na každého úsudok.

Po tomto všetkom som sa začal pýtať sám seba, čím si mám vysvetliť, že sa nám na Slovensku neustále opakuje história a aj po 30.rokoch od revolúcie stále žijeme v takomto bahne? Prečo sa neustále dostávajú do popredných funkcií v štáte ľudia s autoritárskymi črtami ako bol Vladimír Mečiar, Robert Fico alebo ľudia, ktorí sa arogantnými stali v priebehu svojej funkcie ako bol Mikuláš Dzurinda?

Na určité odpovede ma pomohol priviesť môj veľmi dobrý kamarát R.K., s ktorým som pomerne dlhé hodiny diskutoval a dotkli sme sa témy jedného psychologického experimentu. Áno, museli sme sa vrátiť až do našich vysokoškolských čias, keď sme v rámci štúdia sociálnej a pracovnej psychológie prišli do kontaktu aj s týmto slávnym experimentom Stanley Milgrama, ktorý pracoval ako psychológ na Yalovej Univerzite v USA.

"V nacistickom Nemecku boli v rokoch 1933 až 1945 milióny nevinných ľudí systematicky posielaní do koncentračných táborov. Je celkom možné, že hlavný protagonista tohoto hororu Adolf Hitler, bol psychopatický netvor. Ale nemohol to robiť sám. Čo tí, ktorí sa zúčastňovali každodenného chodu, stavali pece a plynové komory, plnili ich ľuďmi, počítali telá a úradovali? To všetko boli tiež psychopati? Podľa sociálnej filozofky Hannah Arendtovej (1963), ktorá napísala reportáž o procese s Adolfom Eichmannom, nacistickým vojnovým zločincom obvineným a odsúdeným za spôsobenie smrti mnoho miliónov Židov, neboli. Eichmanna popísala ako hlúpeho, priemerného, neagresívneho byrokrata, ktorý sa považoval za malé koliesko vo veľkom stroji. Niekoľko psychiatrov zistilo, že Eichmann bol duševne celkom zdravý a jeho osobné vzťahy boli úplne normálne. Úprimne veril, že by Židom mal byť povolený odchod na izolované územie a obhajoval tento názor v Hitlerovej bezpečnostnej službe. Naviac mal tajný pomer so Židovkou, čo bol pre dôstojníka jednotiek SS zločin a svojej sesternici, ktorá bola z polovice Židovka, zariadil ochranu po celú dobu vojny. (Von Lang a Sibyll, 1983). Arendtová dala svojej knihe o Eichmannovi (Eichmann v Jeruzalémě. Praha, MF 1995) podtitul Zpráva o banalitě zla a dospela k záveru, že väčšinu „zlých mužov“ tretej ríše, tvorili práve obyčajní ľudia, ktorí plnili rozkazy nadriadených. To ukazuje, že by sme všetci mohli byť schopní páchať také zlo a že nacistické Nemecko sa dokonca menej líšilo od normálnych ľudských podmienok, ako by sme si radi mysleli. Arendtová uviedla: „Za určitých okolností sa aj z najobyčajnejšej slušnej osoby môže stať zločinec.“ Tento záver nie je jednoduché prijať, pretože je pre nás pohodlnejšie veriť, že ohavné zlo môžu páchať len ohavné osoby. Naša emočná väzba k tomuto vysvetleniu zla sa ostatne zreteľne prejavila na intenzite, s akou boli Arendtová a jej závery napádané. Problém poslušnosti voči autorite sa objavil opäť v roku 1969, keď skupina amerických vojakov slúžiacich vo Vietname zavraždila veľa civilistov v obci My Lai s tvrdením, že iba plnili rozkazy. Verejnosť bola opäť nútená uvažovať o možnosti, že obyčajní občania sú ochotní poslúchať autoritu a pritom urobiť niečo proti svojmu svedomiu.

Práve tento problém empiricky skúmal Stanley Milgram (1963, 1974). Na základe novinového inzerátu zohnal obyčajných mužov a ženy a ponúkol im za každú hodinu účasti na „výskume pamäti“ 4,50 dolárov na hodinu. Po príchode do laboratória sa pokusná osoba dozvedela, že bude hrať rolu učiteľa. Dostala za úlohu prečítať žiakovi radu slovných dvojíc a potom vyskúšať jeho pamäť tak, že mu prečítala prvé slovo z každej dvojice a požiadala ho, aby zo štyroch možností vybral správne slovo. Zakaždým, keď sa žiak pomýlil, mal stlačiť páčku a dať mu elektrický šok. Osoba sledovala, ako experimentátor pripútal žiaka remeňmi na elektrické kreslo a na zápästí mu upevnil elektródu. Potom sa osoba posadila do susednej miestnosti pred generátor šokov, ktorý mal na prednom paneli tridsať páčkových vypínačov umiestnených vedľa seba. Každý vypínač bol označený stupnicou vo voltoch v poradí od 15 do 450 voltov a skupina susediacich vypínačov bola označená nápismi v rozsahu od „Slabý šok“ až po „Nebezpečné: ťažký šok“.

Keď osoba stlačila páčku, ozval sa elektrický bzučiak, blikali svetielka a ručička na voltmetre sa vychýlila doprava. Aby pokusná osoba vedela, ako zariadenie funguje, dostala ukážkový šok o napätí 45 voltov. Osoba dostala inštrukcie, aby po každej nasledujúcej chybe, dala žiakovi silnejší šok. Žiak samozrejme žiadne šoky nedostával. Bol to 47 ročný muž mierneho správania, ktorý bol pre túto rolu špeciálne vycvičený. Keď začal robiť chyby a intenzita šokov sa zvyšovala, jeho protesty bolo počuť cez stenu.

Keď šoky zosilneli, začal kričať a kopať nohami. Pri napätí 300 voltov začal kopať do steny a pri ďalšom zvýšení intenzity šokov (s označením: „Veľmi silný šok“) prestal odpovedať na otázky a nevydával žiadny zvuk. Ako by sme možno očakávali, veľa pokusných osôb začalo proti tomuto postupu protestovať a prosilo experimentátora, aby pokus ukončil. Ten odpovedal sériou niekoľkých ostrých pokynov a použil ich toľko, aby osoba pokračovala: „Pokračujte, prosím“, „Experiment vyžaduje, aby ste pokračovali“, Je nevyhnutné, aby ste pokračovali“ a „Nemáte na výber, musíte pokračovať“. Poslušnosť voči autorite meral experimentátor podľa maximálneho počtu šokov, ktoré osoba žiakovi dala pred tým, než odmietla v experimente pokračovať.

Milgram zistil, že 65% osôb poslúchlo a pokračovalo až na koniec série šokov (450 voltov). Žiadna osoba neprerušila experiment pred šokom o intenzite 330 voltov (!), keď žiak začal kopať do steny.

Čo spôsobuje takú poslušnosť? Milgram tvrdí, že poslušnosť voči autorite je tak nevyhnutnou podmienkou pospolitého života, že ju má ľudský druh vývojovo zabudovanú. Deľba práce v spoločnosti vyžaduje schopnosť jedincov podriadiť a zosúladiť svoje nezávislé činnosti tak, aby slúžili cieľom a účelom väčšej spoločenskej organizácie. Rodičia, systém vzdelávania a práca v zamestnaní rozvíja túto schopnosť jedinca ďalej tým, že mu pripomínajú dôležitosť plnenia pokynov druhých ľudí, ktorí „majú širší rozhľad“.  Aby sme porozumeli poslušnosti v určitej situácii, musíme porozumieť faktorom, ktoré presvedčia jedincov, aby sa vzdali svojej nezávislosti a stali sa dobrovoľnými zástupcami systémov. Milgramove experimenty ilustrujú štyri také faktory: sociálne normy, stály dozor, nárazníky a ideologické ospravedlnenie". (Zdroj: Psychologie, Rita L. Atkinson, Portál, Praha 2003, strany 649-652).  

Tieto pojmy nejdem ďalej rozoberať, ale naozaj chcem upozorniť, aby sme na Slovensku boli vnímaví voči ľuďom, ktorí vystupujú veľmi autoritatívne. Sú totiž skutočne nebezpeční. Či už to bol Mečiar, Fico alebo staronová hviezda, sud ca Harabin, Kotleba, ktorý tu ešte nedávno pochodoval v napodobenine gardistickej uniformy alebo Andrej Danko, ktorý sníva o moci ako má Viktor Orbán v Maďarsku. Ľudia s ich povahovými črtami a rétorikou, vedia strhávať davy a tak by sme mali byť veľmi opatrní a trpezlivo ľuďom vo svojom okolí na faktoch ukazovať, v čom sú pre našu budúcnosť nebezpeční. Andreja Danka krásne opísal v rozhovore v Denníku N prezidentský kandidát Róbert Mistrík, ktorý dostal otázku:

„Vaše odstúpenie z prezidentskej kampane je dodnes témou pre niektorých vládnych politikov. Andrej Danko sa pravidelne zamýšľa nad tým, ako ste – jeho slovami – hodili do Dunaja pol milióna či 700-tisíc eur, spochybňoval aj predaj vašej firmy za 7 miliónov eur americkým investorom. V Dankovom prípade ste to komentovali ako „perverzné špekulácie“. Ako ste to brali, keď ste sa aj po stiahnutí z kampane stávali terčom podobných atakov“?

Róbert Mistrík odpovedal: „Nemá sa to robiť, ale v Dankovom prípade bez hanby použijem „ad hominem“ argumentáciu; tento nedovzdelaný „národný“ politik, ktorý poriadne neovláda ani slovenský jazyk, môže poznať 700-tisíc eur asi tak jedine z igelitiek. V jeho svete slová ako čestnosť, slušnosť a zodpovednosť nielenže nemajú miesto, on význam týchto slov ani nepozná. Považujem za absurdné, aby mňa a mojich kolegov, ktorí robia Slovensku len to najlepšie meno, špinil niekto, kto robí Slovensku len hanbu. Po nás zostali kilometrové zoznamy renomovaných inštitúcií po celom svete, kde využívajú výsledky našej práce. Po Dankovi nezostalo nič“. Celý rozhovor s Róbertom Mistríkom si môžete prečítať tu: https://dennikn.sk/1635544/robert-mistrik-mafiu-neporazia-zahradkari-ktori-si-okopavaju-svoje-male-zahony/# 

Ešte sa chcem vrátiť k histórii a k rómskemu a židovskému holokaustu na Slovensku počas II. Svetovej vojny. Slovenská republika si 9. september 1941 pripomína ako Pamätný deň obetí Holokaustu a obetí rasového násilia. Vláda slovenského fašistického štátu na čele s Vojtechom Tukom, Alexandrom Machom a ďalšími v daný deň pred 78. rokmi vydala Nariadenie o právnom postavení Židov, známe ako Židovský kódex.

V 30.rokoch pred začiatkom vojny sa k židovskej národnosti hlásilo 70.000 osôb, ďalších 9.000 sa prihlásilo k nemeckej národnosti a celkovo k židovskému náboženstvu sa hlásilo až 136.000 osôb.

Tento Židovský kódex patril medzi najtvrdšie právne opatrenia proti Židovskému národu v Európe, bol právnym predpisom ako sa navždy vysporiadať so Židovskou rasou na Slovensku. V 270 paragrafoch prikazuje, určuje, nariaďuje a doslovne zbavuje Židovských občanov Slovenska všetkých, ako ľudských, tak aj občianskych práv. Celý hanebný dokument v obsahu 60. strán si môžete stiahnuť zo stránky Ústavu pamäti národa tu: https://www.upn.gov.sk/…/9-september-1941-%E2%80%93-vydani…/

SHOAH – HOLOKAUST - ENDLÖSUNG

Holokaust bola nacistickými Nemcami a ich pomocníkmi naplánovaná, inštitucionálne zorganizovaná a systematicky vykonávaná vražda takmer šesť miliónov európskych Židov počas II. Svetovej vojny.

Systematická exterminácia Židovského národa bola založená na vyhladzovacích táboroch Bergen Belzen, Treblinka, Buchenwald, Oswienčim, Majdanek, Sobibor, Auschwitz... Súdnemu človeku už pri vyslovení týchto názvov zviera žalúdok aj srdce.

Termín Holokaust pochádza z gréckeho slova holókauston, čo znamená zápalnú obeť (spálená v celosti). Je synonymom slova Shoah (Hebr. HaShoah – celkové vyhladenie, zničenie).

Slovo "Holokaust" bolo použité na začiatku 50-tych rokov Elim Wieselom, ako protiváha k Nemcom vymyslenému „Endlösung der Judenfrage“, skrátene Endlösung – "Konečné riešenie Židovskej otázky". V histórii ľudstva bolo veľa udalostí, na ktoré by sme chceli zabudnúť. Niektoré, mali na životy ľudí taký vplyv, že ich budú mať v pamäti, až do konca sveta. Jedným z nich je Holokaust. Je ťažké si uvedomiť počet Židov, ktorí prišli o život za to, že sa vôbec narodili.

Desivým sa ukazuje fakt, čo spôsobila nacistická ideológia, majúca vo svojich službách slepo verných, tupých a sfanatizovaných funkcionárov, zmanipulovaných a manipulujúcich davy zbavené akéhokoľvek citu a rozumu.

Naša generácia je posledná generácia, ktorá mala možnosť rozprávať sa s preživšími osobne, resp. z rozprávania svojej rodiny poznať pravdu o Slovenskom štáte a hrôzach fašizmu. Je preto našou povinnosťou upozorňovať na hrozby aj dnes, keď tento klérofašistický duch tlie v spoločnosti a chce získať znovu prednosť v obyvateľstve a jeho náladách. 2.200 podnikov bolo Židom arizovaných a rozdelených prevažne Slovákom - katolíkom. Ďalších 10.000 podnikov bolo systematicky likvidovaných.

Hitler a jeho súputníci sú ešte stále heroizovaní v očiach svojich pohrobkov, ktorí sa svojou nenávisťou k Židom netaja.

Nenávisť voči Židom nezahynula v Osvienčime a práve preto nedopusťme opakovanie chýb z minulosti.

Uvedomme si, že tí, ktorí prežili Holokaust, sú nielen pre celý Židovský Národ symbolom utrpenia. Utrpenie Holokaustu je zároveň symbolom schopnosti prežiť v mene človečenstva.

Citáty

Alexander Mach - prejav v Rišňovciach 5. 2. 1939 „(...) So Židmi, ktorí majú zlato, šperky, bohatstvo, urobili všade poriadok a urobíme ho s nimi aj my. Silou Slovenskej krajiny je práca a kto tu nepracuje, ten tu nebude ani jesť. Kto tu čo nakradol, to sa mu vezme! To je praktické riešenie celej židovskej otázky."

Jozef Tiso článok Slovenská politika, 27. 1. 1939: „Židovská otázka bude rozriešená tak, že Židom na Slovensku bude ponechaný len taký vplyv, aký zodpovie ich počtu v pomere k celému obyvateľstvu Slovenska. Slováci budú vychovávaní tak, aby sa mohli v hospodárskom a priemyslovom živote plne uplatniť a aby mohli prevziať postupne všetky miesta, obsadené posiaľ Židmi."

Zdroj: Nižňanský, E.: Židovská komunita na Slovensku 1938-45

Ako Slovák cítim neskutočnú hanbu za časť našej histórie a krivdy, ktoré sme umožnili páchať na našich obyvateľoch. Najskôr sme okradli Židov o majetky, rozdelili si ich medzi seba, potom ich deportovali a nechali pozabíjať. Potom sme hanebne cez Benešove dekréty presídľovali obyvateľstvo a spôsobili ďalšie neuveriteľné utrpenie maďarským a nemeckým rodinám a uplatňovaním kolektívnej viny spôsobili aj po vojne neuveriteľné tragédie. A za komunizmu sme to zaklincovali znárodňovaním.

Ako Slovák sa úprimne za tieto historické krivdy všetkým ospravedlňujem a za seba sľubujem, že to nikdy neumožním a postavím sa na odpor v zmysle článku 32 Ústavy SR proti akémukoľvek režimu, ktorý by tieto svinstvá chcel páchať znova a odstraňoval demokratické zriadenie.

Som hrdý na svoju rodinu, ktorá (z rozprávania mojej starej mamy) ukrývala Židov pred ľudákmi, gestapom a pár životov zachránila.

Najťažšie v tejto atmosfére na Slovensku to máme my, klasickí pravicoví liberáli. Liberalizmus tu nemá historickú tradíciu, okrem pár rokov fungovania Demokratickej strany po 2.svetovej vojne a neskôr po revolúcii 1989, Demokratickej únie a čiastočne SDKÚ, teraz SaS a dostal tu šialenú nálepku a takmer všetci o ňom rozprávajú hanlivo. Odmietam sa vzdať pojmu liberál a prenechať ho progresívnej ľavici alebo sociálnej demokracii a zároveň sa prizerať na kresťanských fundamentalistov, ktorých máme na Slovensku pretlak, aby si uzurpovali právo na nálepkovanie, moralizovanie a nastoľovanie tém v zmysle starých známych dogiem.

Liberalizmus vychádzal z ideí a teórií predchádzajúcich šesť storočí. Liberálne idey boli radikálne, pretože sa usilovali o základné reformy a občas dokonca aj o revolučné zmeny. Liberáli spochybňovali absolútnu moc monarchie, ktorá bola založená na doktríne Božského práva kráľov. Namiesto absolutizmu hájili ústavnú a neskôr zastupiteľskú vládu. Liberáli kritizovali privilégiá pozemkovej šľachty a nespravodlivosť feudalizmu „náhodným narodením“, tiež spochybňovali autoritu cirkvi. Klasický liberalizmus sa vždy bránil proti autoritám, hlavne cirkvi a šľachte, veril v ľudský rozum, myšlienky osvietenstva, vzdelávanie ľudových más, kultúrny optimizmus, návrat k prírode, humanistické kresťanstvo a ľudské práva (boj proti otroctvu, cenzúre a podobne).

Spoločenská debata sa vďaka kríze ľavicových prístupov a neustáleho prenikania kresťanského fundamentalizmu do verejnej diskusie uberá veľmi zlým smerom a čoraz viac ľudí používa buď úmyselne alebo povrchne a nesprávne výrazy ako slniečkár, bratislavská kaviareň, liberálne slniečka, neoliberáli a podobne. Politici tu chcú budovať akúsi hrádzu proti liberalizmu a ani nevedia, o čom hovoria (Danko) alebo zámerne manipulujú (Fico, Blaha a ďalší).

Liberalizmus sa definuje ako politický a ekonomický prúd, od Francúzskej revolúcie rozšírený v celej Európe. Jeho teoreticko-filozofické základy môžeme nájsť v dielach Voltaira (1694-1778), Jean-Jacquesa Roussea (1712-1778), Charlesa Louisa Montesquieu (1689-1755), Johna Locka (1632-1704) a i. Podľa liberálov mala byť individuálna sloboda obmedzovaná čo najmenej. Hlavný význam pre politický liberalizmus mala požiadavka zavedenia všeobecného volebného práva, slobody tlače a zhromažďovania. Ekonomický liberalizmus sa usiloval o slobodné podnikanie a zrušenie monopolov, ktoré mohli túto slobodu obmedziť.

Na Slovensku považujem za najhlavnejších klasických liberálov Jána Budaja, Milana Kňažka, Ivetu Radičovú, väčšinu politikov SaS a Spolu, taktiež ľudí od Andreja Kisku (i keď aj ten tam naberá pomerne dosť konzervatívcov) a v neposlednom rade prezidentku Zuzanu Čaputovú.

Liberalizmus chce oslobodiť spoločnosť od neslobody. Základom jeho politickej filozofie je indivíduum, občan, ktorý má čo najväčšiu slobodu. Sloboda je podľa liberálneho presvedčenia základom spoločnosti, na ktorom štát, politika a hospodárstvo spočívajú a ktorý štát chráni. Kde začína osobná sloboda, končí štátna moc, ktorá môže zakročiť iba vtedy, keď je porušená osobná sloboda.

Klasický liberalizmus dobre charakterizuje citát:

Sloboda tvojej päste končí na špičke môjho nosu alebo moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého (John Locke).

Jedine klasický liberalizmus a umiernený občiansky konzervativizmus môžu naše Slovensko posunúť dopredu. O tom som hlboko presvedčený.

Možno by pomohol zorientovať sa priložený graf s tzv. Nolanovou schémou a napravo mierou etatizmu (významu štátu v spoločnosti a jeho zásahov do hospodárskeho a politického života obyvateľstva).

I keď to podľa aktuálnych prieskumov verejnej mienky vyzerá nelichotivo a stále nám reálne hrozí spájanie Kotlebu a Harabina, ktorí môžu na Slovensku vyhrať voľby, čo naznačil aj Martin Slosiarik z agentúry Focus v rozhovore so Zuzanou Kovačič Hanzelovou https://www.youtube.com/watch?v=nQ-NtSqTA3o, nemali by sme byť skeptickí. Ľudia na Slovensku už niekoľko krát v histórii ukázali, že v kľúčových momentoch sa vedia rozhodnúť správne. K tomu potrebujeme ale múdrosť a spájanie demokratickej opozície, ktorá sa musí vedieť dohodnúť a reagovať na to, čo sa deje. Je posledný mesiac do zaregistrovania kandidátok do volieb do NR SR. Verím, že k pozitívnej zmene na Slovensku príde a strany na čele so SaS, OľaNO, Za Ľudí, PS/Spolu, KDH a za určitých okolnosti aj Sme rodina budú chcieť byť na správnej strane histórie. Slovensko sa potrebuje spojiť tak, ako v roku 1989 a 1998, aj v roku 2020.

Nezabúdajme, že k sociálnej zmene, akou bola napríklad Nežná revolúcia v roku 1989, niekedy príde preto, že malá skupina ľudí dokáže presvedčiť väčšinu, aby zmenila svoje postoje. Spravodlivosť a zmenu našej spoločenskej tolerancie zla dlžíme rodinám nevinných obetí Jána Kuciaka, Martiny Kušnírovej a aj mnohým ľuďom ako je Ondrej Janíček, ktorí doplatili alebo stále doplácajú na aroganciu moci a zločinnosť, ktorá sa stala na Slovensku do veľkej miery prehliadanou. Musíme pochopiť, že máme ako občania s volebným právom obrovskú moc, vo voľbách rozhodnúť o osude krajiny aj pre nás a naše deti, či vnúčatá. Všetci čestní vyšetrovatelia, prokurátori a sudcovia sa musia vzoprieť autoritám a postaviť sa na stranu pravdy, zákona, zákonnosti a zmeny. Úloha politikov spočíva v tom, aby im absolútne rozviazala ruky a nechala pracovať aj na tých najcitlivejších kauzách. Potrebujeme doriešiť postavenie prokuratúry, prijať legislatívne zmeny, ktoré narušia monokratický systém riadenia a zabezpečia väčšiu slobodu. Zvoliť generálneho prokurátora aj špeciálneho prokurátora, ktorí budú ako Cattani a Laura Kövesi v jednom. Som presvedčený, že pokiaľ nedôjde k pokojnej zmene vlády a systému v pozadí po voľbách v roku 2020, tak najneskôr do roku 2024 budeme svedkami ďalšej revolúcie, ktorá ale už nebude nežná, ale násilná. Tomu napovedá atmosféra v spoločnosti a frustrácia ľudí, ktorí boli a sú na okraji záujmu politiky. Potrebujeme sa vrátiť k službe ľuďom a veľmi detailne komunikovať zmeny, ktoré je nutné urobiť a tak si získať podporu väčšiny. Keď to bude nevyhnutné, treba ísť do každej dediny, aby nerozhodovali o osude Slovenska primitívne pudy krčmových filozofov pri pive. Je najvyšší čas bojovať za svoju slobodu, demokraciu, republiku a právny štát, ktorý nám oligarchicko-politické špičky chcú ukradnúť.

V závere môjho blogu sa chcem poďakovať všetkým novinárom, ktorí usilovne prinášajú informácie a vďaka ktorým sme sa o množstve vecí dozvedeli alebo poskytli priestor diskusii. Vážim si Matúša Kostolného, Moniku Tódovú, Petra Bárdyho, Daga Daniša, Mareka Vagoviča, Adama Valčeka, Zuzanu Kovačič Hanzelovú, Michala Kovačiča, Braňa Tomagu, Štefana Hríba, Eugena Kordu a mnohých ďalších, vďaka odvahe ktorých ešte nežijeme v autokracii alebo nejakej gubernii ruského typu, i keď sme vďaka chamtivosti ľudí v pozadí, na rázcestí.

Verím, že v Slovenskej republike dňa 29.2.2020 vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky, zvíťazí zdravý rozum. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Saková pred voľbami v tichosti zvyšuje platy policajtov cez príplatky

Osobný príplatok bude 120 eur, na západe krajiny 160 eur.


Už ste čítali?